Neverbálna komunikácia: reč tela na skúške I. Vydáno:27.7. 2014
Zveřejni článek na Facebooku Zveřejni článek na Delicious Zveřejni článek na Linkuj.cz Zveřejni článek na Twitteru

Neverbálna komunikácia: reč tela na skúške I.

Nie je možné nekomunikovať. Tento múdry výrok je jedným z axiómov psychológa Paula Watzlawicka. V každej chvíli vysielame signály, aj keď práve nič nehovoríme, každým jedným svojím pohybom, ale aj nehybnosťou a mlčaním, komunikujeme. Ako nám uvedomenie týchto kanálov môže pomôcť alebo „zavariť“ pri náročných situáciách, ako sú skúšky alebo prijímací pohovor?

Predstavme si, že Vás osloví dieťa s otázkou, čo to je tá komunikácia. Ak ste nikdy nečítali nič o rôznych teóriách komunikácie, pravdepodobne mu vysvetlíte, že sa jedná o jednosmerný proces, o cestu informácie od vysielateľa k prijímateľovi, ktorý ju nejako spracuje a zasa vráti odosielateľovi. Týmto zjednodušeným popisom však pozabudete na extrémne dôležitú súčasť celého zložitého javu: je ňou neverbálná komunikácia, do ktorej patrí fakt, že komunikujeme celým telom, ktoré nám umožňuje vnášať do komunikácie nekonečné množstvo kombinácií, podľa toho, ako sa pri nej tvárime, ako sedíme, čo robíme s rukami, nohami, či sme dynamickí alebo strnulí a tak ďalej.

Na internete nájdeme až príliš mnoho článkov, ktoré sa podobajú návodom či slovníkom, ktoré vysvetľujú jednotlivé pohyby a gestá skutočne ako preklad cudzieho slova. Jedno gesto, jeden význam. Celá problematika je v skutočnosti trošku zložitejšia, ak prihliadneme na kontext a naše vlastné porozumenie svojej reči tela a reči tela druhých. To by však bolo na dlhší a teoreticky viac nasýtený text. My sa teraz poďme pozrieť na základné predpoklady toho, ako asi pôsobíme my sami v takzvaných záťažových situáciách a na čo si môžeme dávať pozor, aby sa nám skúška alebo pohovor podarili.

Prvý dojem, prvý očný kontakt

Viac, než čokoľvek iné, hovoria za nás naše pohľady, nie nadarmo sú oči nazývané oknami do duše. Fínsky psychoterpeut Jaakko Seikkula tvrdí, že to, či si navzájom s druhým „sadneme“, neprebieha v prvom stretnutí, ale že väčšinu najdôležitejších informácií si predáme už v prvom pohľade, ešte predtým, než stihneme povedať prvé slová. Platí pravidlo: buďte prirodzení. Nedívajte sa do očí ani príliš, ani málo, dvoj-troj sekundové intervaly sú akurát. Ak budete silou-mocou svojho partnera očami kontaktovať, môže to pôsobiť zbytočne sebavedome a naopak, ak sa budete jeho pohľadu vyhýbať a pozerať sa napríklad do zeme, budete vnímaní ako podriadení a neistí.

Z očí môžete vyčítať informácie o tom, ako sa Vám darí. Ak Váš spoločník príliš často uhýba pohľadom, pozornosť uňho klesla, je treba s tým niečo urobiť. Niektorí skúšajúci Vám však toto vodítko neposkytnú za celý čas, nedávajte si to za vinu, niekedy to zmeniť nedokážete, môže to byť totiž signál (viac-či menej zámerný) o tom, že skúšajúci sa cíti nadriadený. Môže však byť len unavený.

  • oči povedia viac, než čokoľvek iné
  • očný kontakt je správa o tom, ako sa Vám darí

Ovládnutie priestoru

Určite to poznáte, keď Váš spolužiak prezentuje a v prednáškovej miestnosti nie je práve hrobové ticho. Trochu to tam šumí, veď sa jedná len o prezentáciu na obyčajnej prednáške. Čo sa však stane, keď spolužiak príde, zapne si svoj powerpoint, postaví sa priamo pred Vás a len sa potichu chvíľku díva do publika, kým sa nestíši?

Mojou obľúbenou témou v neverbálnej komunikácii je takzvané ovládnutie priestoru. Ak ste vyzvaní hovoriť, povedzme pred skúšobnou komisiou, sústreďte sa na to, aby ste mali dostatok pozornosti. Počkajte si na to, že Vám každý venuje svoj pohľad. Zaistí Vám to chvíľka ticha predtým, než začnete hovoriť. Vtedy viete, že pozornosť je len Vaša a zároveň ste ukázali, že tento priestor chcete a dokážete využiť dobre a že je to odteraz vo Vašej réžii.

  • ovládnite priestor: počkajte si na ticho a očný kontakt so skúšajúcimi
body-language-5–476028-m.jpg

Podanie ruky

Asi najčastejšie diskutovaná súčasť neverbálnej komunikácie a nie je sa čomu čudovať. Jedná sa o prvý, intímny kontakt, o dotyk. Základným pravidlom je, nepodávať ruku ako prvý, pokiaľ ju k Vám nevystrie človek, s ktorým robíte pohovor alebo skúšku. Je to jedno z pravidiel etikety. Ruku podržte približne dve sekundy a dívajte sa svojmu partnerovi do očí, svoje meno a pozdrav vyslovte zreteľne a až potom, čo Vás uvíta alebo sa predstaví Váš „nadriadený“.

Myslím, že sa nemýlim, ako tvrdím, že podanie ruky, ktoré trvá len pár sekúnd, je nabité informáciami a odpoveďami, na ktoré čakáme a my v prvých okamihoch ihneď vyhodnocujeme: usmial sa alebo nie? Bola v tom srdečnosť alebo len nútená slušnosť? Nedíval sa mi do očí a podanie ruky odbil? Je mi stlačenie ruky (ne)príjemné? Z toho môžeme získať pocit, že sme alebo nie sme vítaní a ihneď podvedome odhadujeme, ako asi bude skúška prebiehať a ako sa pri nej budeme cítiť.

Primerané stlačenie by malo byť samozrejmosťou – ani silno, ani slabo, a ruku vkladáme do dlane druhého celú. Určite máte skúsenosti s nepríjemným pocitom, keď Vás niekto odbil, keď Vám ruku do dlane vložil len na dĺžku prstov a po sekunde sa z nej zase vyslobodil.

Pri podaní ruky je vraj dôležitá aj teplota a vlhkosť ruky. Určite je fajn, keď máte ruku suchú a teplú, ale nie som si istá, ako presne sa to dá dosiahnuť, keď obyčajne pred skúškou vládne v človeku nervozita a stres a ruky sa prirodzene potia. Tým, že si s tým nebudete zbytočne lámať hlavu, si možno zaistíte najviac pokoja a sebaistoty, ktorú v tej chvíli potrebujete.

  • počkajte na „vyzvanie“
  • 2 sekundy stačia
  • dívajte sa do očí a usmejte sa

Reč tela

Ako som uviedla v úvode článku, nerada by som okolo seba rozhadzovala rady à la kuchárka na reč tela. Radšej by som pripomenula niektoré rady starej matere, ktoré si zrejme odvodí každý sám, ale stres pri skúške niekedy nedovolí sa na ne tak dobre sústrediť.

Podľa môjho názoru, najlepším vodítkom je stredná cesta, cesta prirodzenosti. Verte, že si nepomôžete, ak budete svoje sebavedomie podporovať tým, že budete super-vzpriamení, super-nahlas a veľa hovoriť, super-silno stlačíte svojou super-suchou rukou ruku svojho partnera a počas pohovoru či skúšky neurobíte ani jedno neisté gesto (nepoškriabete sa na hlave, nenarovnáte si sukňu alebo kravatu, nezamrvíte sa na stoličke). Nie, nebudete pôsobiť ako super-študent alebo super-uchádzač, ale ako super-snaživý, ale skôr namyslený a umelý panáčik.

Takže čo sa týka polohy, v akej sedíte, vzdialeností, ktoré udržiavate, toho, čo robíte s rukami a nohami, skúste sa riadiť svojou prirodzenou intuíciou. Buďte vzpriamení, ale zároveň vedzte, že ak sa trošku predkloníte, ukážete svoj záujem o problematiku. Dovoľte si pri premýšľaní hrať sa s vlasmi alebo gombíkom na šatách, všetko však s mierou. Siahanie si na tvár a hlavu môže ukazovať neistotu a rozpaky, ale v malej miere tiež obyčajnú ľudskosť a to, že sa nebojíte niečo z nej odhaliť a ukázať (samozrejme mieru vyhodnocujte podľa situácie a Vášho postavenia vzhľadom k druhému človeku).

Vzhľad

Čo sa týka vzhľadu, skúšková situácia nám opäť napovedá, že by sme mali voliť strednú cestu. Svojím oblečením napovedáme, ako chceme, aby sme boli vnímaní. Akú správu vyšleme profesorovi, ak zvolíme príliš farebné alebo vyzývavé oblečenie? Napríklad:* Nič neviem, prosím, sústreďte sa radšej na môj zovňajšok.* Alebo Pán profesor, nezašli by sme radšej na kávu? A ako si to asi vyloží slušný pedagóg? Tak ty na mňa takto? Teba nemôžem brať vážne, asi nič nevieš, poriadne si ťa podám.

Nedbalé oblečenie zasa hovorí, že Vám na skúške nezáleží a môže ukazovať dešpekt. Koľkokrát som už počula tú históriu o vyhodení zo skúšky ešte medzi dverami, pretože kandidát prišiel v džínsoch.

Voľte skrátka primerane sebavedomú, ale zároveň slušnú možnosť. Sukňa mierne nad kolená, blúzka bez výstrihu, u pánov košeľa a podľa vážnosti i kravata a sako, alebo športová košeľa a slušné nohavice. Neznamená to, že nemáte vyzdvihnúť svoje prednosti, ale je dobré mať na mysli cieľ Vášho stretnutia (pravdepodobne cieľom nie je získať obdiv Vašej skvostnej zbierky bižutérie :)).

  • oblečenie je správa: o tom, ako chcete byť videní a o rešpekte k učiteľovi
  • buďte prirodzene drzí

Malá rada na záver

Ak si nie ste istí v tom, ako pôsobíte na druhých, nie je nič ľahšie, než si od nich vypýtať spätnú väzbu: ako som na Vás pôsobil/a? Je niečo, čo by ste mi poradili do budúcna, aby som sa mohol zlepšiť?

Šírka celej problematiky je, ako vidieť, obrovská. My sme sa dotkli niektorých základných pravidiel, na ďalšie rozprávanie nám zostávajú témy ako je vzdialenosť od komunikačného partnera, etiketa, hlasový prejav, jeho hlasitosť, rytmus, rýchlosť, dvojná väzba (paradoxná komunikácia), mimika, spôsob, ako prísť a odísť, dochvíľnosť a ďalšie. Môžete sa na ne tešiť.




Odběr newsletteru

Chci odebírat newsletter Vysokých škol

Pravidelné informace o studiu na vysokých školách, přijímacíh zkouškách...


Odporúčame

Facebook

Chcete vedieť ako prví o novinkách na serveri, o tom, čo robíme a kde sa s nami môžete stretnúť? Pripojte sa k nám na Facebooku.

Akékoľvek použitie obsahu vrátane prevzatia, šírenia či ďalšieho sprístupňovania článkov a fotografií je bez súhlasu jednateľa serveru VysokeSkoly.sk zakázané.

Copyrights: VysokeSkoly.sk
Design:divDesign.cz
2017