Aristoteles

predstavuje vrchol gréckej filozofie, posledný veľký grécky filozof, prvý veľký európsky biológ, najuniverzálnejší mysliteľ staroveku, študent Platónovej Akadémie, Platón ho volal čitateľ (neustále chodil s knihou)
po celý život kládol dôraz na pohodlný život, bol synom lekára, dostal sa na macedónsky dvor ako vychovávateľ Alexandra Veľkého, bol medzi nimi zvláštny vzťah, navzájom sa rešpektovali, ale Aristoteles nesúhlasil s jeho despotickými chúťkami, odchádza
keď sa zdvihla protimacedónska vlna, Aristotela prenasledovali, obvinili ho z bezbožnosti, utiekol, povedal, že nedopustí aby sa Atény dvakrát prehrešili voči filozofii
dvadsať rokov bol žiakom Akadémie, vysoko si vážil Platóna aj jeho učenie
po jeho smrti sa myšlienkovo odklonil od filozofie svojho učiteľa, založil vlastnú filozofickú školu – Lykeion (odtiaľ pochádza názov lýceum), žiaci sa počas výučby prechádzali, mozog bol tak aktívnejší, nazývali ich peripatetikovia – prechádzajúci sa

ROZDIELNOSŤ V MYSLENÍ PLATÓNA A ARISTOTELA

Platón
- chcel sa dostať k niečomu vznešenému, podstatu vecí hľadal vo svete ideí
- východiskom poznania bol rozum, jeho koncepcia je založená na pojmoch, skonštruované súvislosti bez reality
Aristotela
- zaujímalo ho všetko, čo sa dalo skúmať, hlavne prírodné procesy
- bol veľkým systematikom, urobil poriadok v pojmoch
- podľa neho sa podstata vecí nachádza vo veciach samotných
- základ vedeckého poznania tvorí zmyslové vnímanie
- jeho koncepcia je vedecká, založená na pozorovaní, skúmaní

spôsob, ako rozmýšľať, metóda myslenia; myslenie sa uskutočňuje vďaka pojmom, najužší pojem je druh (vychádza z biológie), širší pojem je rod, pojem s najužším významom je kategória
spoznávame jav – zaraďujeme ho do určitej skupiny; kategórie zahŕňajú základné vlastnosti, preto sú základnými formami bytia
spájaním pojmov vzniká súd – premisa; každý súd obsahuje subjekt (osoba, vec, ktorej sa pripisuje) a predikát (to, čo sa pripisuje)
spájaním súdov vzniká úsudok – sylogizmus
cez úsudky sa dostávame priamo k dôkazom; dôkaz je buď na báze induktívnej metódy (postup od konkrétneho k všeobecnému) alebo deduktívnej metódy (postup od všeobecného ku konkrétnemu); na základe dôkazov vznikajú zhrnujúce definície

prvýkrát sa objavuje u Aristotela, nadprírodné skúmanie, skúmanie nadzmyslového sveta
Aristoteles bol dualista- každá vec má svoju látku a formu
Látka:
- je možnosť, ktorá sa môže stať cez formu skutočnosťou
- zmenou látky na formu je vyjadrený pohyb
- látka je vec, z ktorej môže niečo vzniknúť, podlieha zmene
Forma:
- forma je nadobudnutie charakteristických vlastností
- látka = hmota, forma = štruktúra; látka a forma spolu dávajú jednotu veci (napr. látka = kus mramoru, forma = socha z mramoru)
- všetko čo vzniká má vopred skrytý účel – telos – zmena látky na formu = teleologický pohyb; cez tento pohyb sa svet usiluje nadobudnúť určitú dokonalosť, v tom spočíva krása a životnosť prírody

látková príčina – materiálna príčina, z čoho vec vzniká (napr. kus kameňa)
formálna príčina – určuje tvar, charakteristiku (napr. kameň sa začína pretvárať na konkrétnu sochu)
pôsobiaca príčina – meniaci činiteľ (napr. sochár)
účelová príčina – určuje konečný cieľ (napr. socha ako umelecké dielo)
prvohýbateľ – je nehybnou príčinou, prapočiatkom všetkého pohybu, je večný, oddelený od jednotlivých vecí
je najvyšším princípom usporiadanosti a jednoty sveta

všetky telesa sveta sú zložené zo štyroch základných prvkov- ťažké: zem a voda (ich miesto je dole) a ľahké: vzduch a oheň (smerujú hore)
nebeské telesá obsahujú aj piaty prvok- éter
pohybujú sa kruhovým pohybom, ktorý je dokonalý a večný (tieto myšlienky využil Ptolemaios pre svoj geocentrický model sveta v 2. storočí n.l.)

duša je nadradená nad telo, duša je zdrojom aktivity
poznáme tri formy duše:
- vegetatívna – vyživovacia (v rastlinách a u zvierat)
- zmyslová – možnosť vnímania a pociťovania (u zvierat a u ľudí)
- rozumová (u ľudí)
rozum spája s dušou
rozlišuje rozum receptívny (prijíma materiál zo zmyslovej skúsenosti, z neho abstrahuje pojmy) a činný rozum (nie je viazaný na telo, je nesmrteľný)

patrí do praktickej filozofie; čo je pre človeka dobré?; človek je vo svojej podstate dobrý a to dobré treba uskutočniť; „Staň sa, čím si, staň sa človekom“; Aristoteles je považovaný za praotca humanizmu
dobro má byť účel, konečný cieľ každého konania; človek pri správaní musí zapojiť aj rozum, mravné je len to konanie, ktoré sa nedá slepo ovládať vášňami, jediná záruka, že človek nezničí samého seba; najvyššie dobro je blaženosť= dobre žiť, dobre konať
cnosť je schopnosť rozpoznať, čo je dobré, čo je zlé; každá výchova by mala viesť k cnostiam; rozlišuje etické cnosti (štedrosť, striedmosť, pokojnosť) a dianoetické (=rozumové) cnosti (rozumnosť, vedenie, umenie)
dobro jednotlivca spája s dobrom celej spoločnosti
Aristotelova zlatá stredná cesta: „Príliš málo odvahy je zbabelosť a príliš veľa odvahy bezočivosť. Byť málo štedrý je lakomosť, byť príliš štedrý je márnotratnosť.“; treba sa vyhnúť extrémom

najvyššia forma ľudského súžitia je štát, je nadradený nad jednotlivé časti (jednotlivec, rodina)
aj v porovnaní a hodnotení ústav a štátnych zariadení uplatňuje zlatú strednú cestu, tou je podľa neho monarchia (jeden vládca), tá však nesmie skĺznuť do tyranie (despotická vláda jednotlivca), do aristokracie (väčšia alebo menšia skupina vládcov), nemala by sa zmeniť ani na vládu vyvolenej elity = oligarchia (presadzuje záujmy majetných), na juntu (rozhodujú vysoký vojenský dôstojníci) alebo na demokraciu (sebecká vláda väčšiny, môže sa zvrhnúť na vládu spodiny); najkladnejšie zhodnotil politeu (rozumná, nesebecká vláda väčšiny)
v spoločnosti žiadal ponechať súkromné vlastníctvo; spoločenské nerovnosti chápal ako prirodzené (napr. vrstvu otrokov a taktiež postavenie žien)
diela: Organon, Metafyzika, Etika Nikomachova, Poetika