Racionalisti

Racionalizmus je stanovisko rozumu, súbor filozofických smerov, ktoré do centra svojej pozornosti stavajú rozličné druhy rozumu (ratio), myslenie a um, racionalitu a logické usporiadanie vecí. Po nábehoch k objektivistickému racionalizmu v antike dochádza k systematizácii vlastného, subjektivistického racionalizmu v 17. storočí a v 18. storočí, a to najmä v dielach Descarta, Spinozu, Leibniza a Ch. Wolffa. Pascal, ako aj empiristi John Locke, Hume, Condillacproti racionalizmu bojovali. O prekonanie protirečenia medzi racionalizmom a empirizmom sa vo svojej koncepcii kriticizmu zaslúžil Kant. Fichte, Schelling, Hegel sa opäť vracajú k objektivistickému racionalizmu či presnejšie k panlogizmu.
Plne racionalistický je historický materializmus, pozitivizmus, pragmatizmus a od týchto filozofií závislé alebo nimi ovplyvnené myšlienkové smery súčasnosti: marxizmus, novopozitivizmus, logicizmus, fyzikalizmus.
Racionalizmus je spôsobom myslenia osvietenstva a zdieľa jeho optimizmus, pokiaľ verí v bezhraničné možnosti ľudského poznania. Racionalizmus uznáva iba dočasne, nie však principiálne neriešiteľné problémy. V poosvietenskom období sa výrazne stavala proti racionalizmu romantika, iracionalizmus ( Schopenhauer, Kierkegaard, Maine de Biran, Nietzsche) a filozofia života ( Bergson, Dilthey), hoci nezriedka a nechcene v ňom sami neprestali väziť.
Za racionalizmus možno považovať každú doktrínu, ktorá z metafyzického hľadiska vyhlasuje, že nič neexistuje bez dôvodu a teda že nič nie je nepochopiteľné rozumom.
Podľa M. Lemckeovej je racionalizmus stanoviskom v teórii poznania, ktoré vychádza z názoru, že ratio, rozum, myslenie ako protiklad zmyslového vnímania je jediným východiskom a zárukou platného poznania. Iba určenia, ktoré pochádzajú z myslenia, sú zárukou spoľahlivého a istého vedenia o súcne, ktoré nepodlieha zmenám, ani náhodnému vzniku a zániku – na rozdiel od rozmanitých možností zmyslových klamov.

PREDSTAVITELIA

RENÉ DESCARTES

francúzsky filozof a matematik,
jeho filozofia predstavuje zásadný obrat, jeho vplyv siaha až po súčasnú postmodernú filozofiu;
jeho filozofický systém je dualistický, vychádza z existencie dvoch od seba nezávislých a vzájomne neodvoditeľných substancií; jednou z nich je mysliaca substancia , subjekt a druhou je substancia rozprestierajúca . Nad oboma substanciami stojí Boh, ich tvorca a koordinátor ich spolupôsobenia.
najvýznamnejšie dielo: Rozprava o metóde, meditácie o prvej filozofii

BARUCH SPINOZA

svoju jedinú substanciu charakterizuje ako substanciu, teda Boha, teda prírodu.
myslenie a rozprestieranie sa javia ako dva z nekonečného počtu atribútov tejto substancie. Substancia sa prejavuje cez tieto atribúty v konečných módoch, napr. pri atribútoch rozprestierania sa ako konečné telesá, pri myslení ako idey.
najvýznamnejšie diela: Etika, Princípy Carteisovej filozofie

GOTTFRIED WILHELM LEIBNIZ

nemecký filozof, matematik, vynálezca
vytvára pluralistický ontologický systém
za podstatu sveta považuje tzv. monády, stvorené Bohom
nedeliteľné dynamické súcna duchovnej povahy, ktoré sú stavebnou jednotkou sveta, aký v skutočnosti je
rozprestierajúca sa deliteľná hmota je vo vzťahu k monádam druhotná, je len javom, teda tým, ako sa jedna monáda javí monáde druhej
dôležitou vlastnosťou monád je uzavretosť, vzájomná nemožnosť ovplyvňovať sa a komunikovať medzi sebou
výsledné harmonické spoluvytváranie dokonalého sveta je dôsledkom tzv. pred zjavenej harmónie, ktorou Boh pri stvorení monád obdaril každú z nich
tak má každá duchovná jednotka svoje nezastupiteľné miesto a poslanie, i keď všetky reprezentujú jediný vesmír
najvýznamnejšie dielo: Monádológia