Principát, rímski umelci

PRINCIPÁT

Maximinus Trax, Gordianus L, Gordianus II., Pupienus, Balbinus, Gordianus III., Fiiippus Arabs, Filippus, Decius, Decius mladší, Hostilianus, Trebonianus Gallus, Volusianus, Aemilianus, Valerianus, Gallienus, Postumus, Victorinus, Claudius, Tetricus, Quintillus, Aurelianus, Tacitus, Florianus, Probus, Carus, Carinus, Numerianus

27 p.n.l. prijal titul „Augustus” (Vznešený), ktorý dovte¬dy nebol udelený žiadnemu človeku, iba bohom.
Octavianus vládol ako „cézar”, teda cisár, „primus inter pares” (prvý medzi rovnými) a imperátor(najvyšší vojenský veliteľ)
v principáte išlo o štátnu formu spájajúcu absolútnu monarchistickú moc so zachovaním republikánskych inštitúcií. Zachoval sa senát (ako najvyšší štátny orgán),ľudové zhromaždenia, úrad konzulov, ktorých počet sa rozšíril na šty¬roch, úrady tribúnov, prétorov, edilov, a pod.
vytvoril aj vlastné cisárske úrady a tie boli nástrojmi presadzovania jeho vôle a politiky (prétoriáni- osobná stráž)
nastolenie vnútorného mieru a poriadku, preto sa aj väčšina obyvateľstva zmierila s cisárskym zriadením

výbojné vojny
podrobil si Pyrenejský polostrov
bojoval s Germánmi – Vaniovo kráľovstvo(Slovensko),Marobudovo kráľovstvo(česko),
obsadil Viedeň – provincia Panónia

(14–37)
S ohľadom na biedny stav štátnej pokladne, vyprázdnenej nákladnou politikou svojho otca, začal s úspornými opatreniami. To sa nepáčilo obyvateľom zvyknutým na veľkorysú politiku jeho predchodcu. Na obranu proti čoraz kritickejším výpadom svojich protivníkov, začal ich trestať s použitím zákona na ochranu majestátu, čím pritvrdzoval vládu a vytváral si nových nepriateľov. Nakoniec odišiel z Ríma na vidiek a vládol písomnými príkazmi. Jeho smrť Rimania privítali.

(37–41)
Tiberiov vnuk. Z Caligulu sa po úspešnom nás¬tupe na cisársky trón stal človek, ktorý bol nebezpečný nielen pre svoju ríšu, ale aj pre svoje najbližšie okolie. Jeho vláda by sa dala označiť za výčiny šialen¬ca, využívajúceho svoje postavenie. Ponižoval senátorov, privlastňoval si všetky ženy, vymýšľal nemorálne dane, vyhlásil sa za boha a svojho koňa chcel vymenovať za konzula. Jeho život ukončil náčelník osobnej stráže roku 41.

(41–54)
Nový cisár zreorganizoval štátnu správu a začal nové výboje. Na severozápade sa mu podarilo pripojiť k ríši časť Británie, na východe Tráciu, v Afrike Mauretániu a svoje pozície posilnil aj v Germánii. V domácej politike bezohľadne posilňoval postavenie cisára. Otrávila ho jeho manželka Agrippina, aby uvoľnila trón pre svojho syna Nera.

(54–68)
Bol ďalším z krutých šialencov na cisárskom tróne. Aby si posilnil svoje postavenie, nechal vyvraždiť väčšinu možných uchádzačov o trón, vrátane svojej matky. Podobne dopadli jeho domnelí aj sku¬toční politickí protivníci. Jeho vládu ukončili nespoko¬jní legionári. V roku 68 ho donútili k samovražde. Ním vymrela aj Juliovsko-klaudijovská dynastia.

Titus Flavius Vespasianus (69–79)
Dokázal situáciu zvládnuť, udržať sa na tróne a založiť novú dynastiu – Flaviovcov. Vespasianus a jeho syn Titus (79–81) sa preslávili najmä potlačením povstania Židov v rokoch 66–70. Ako cisárovi sa mu darilo a stabi¬lizoval situáciu nielen v Ríme, ale aj v rímskych provin¬ciách, ktorých počet dokonca rozšíril. Vespasianus a Titus si vyslúžili u Rimanov povesť „dobrých cisárov”. Najviac sa preslávili výstavbou rímskeho Kolosea, v ktorom sa konali zápasy gladiátorov a ktoré malo kapacitu 50.000 divákov.

Od 2. storočia p.n.l. bolo Judské kráľovstvo uznávané Rimanmi za spriatelené kráľovstvo. Od 1. storočia p.n.l. však dochádzalo medzi Rímom a Židmi k sporom. Rimania niekoľkokrát zneuctili židovské náboženské symboly (najmä znesvätenie chrámu), čo v Židoch vyvolávalo odpor. Obzvlášť sa v tomto smere činili cisári Caligula a New. Za Nerovej vlády sa situácia vjudei vyostrila do tej miery, že v roku 66 vypuklo židovské povstanie. Povstanie nadobudlo také rozmery, že Nero povolal svojho najlepšieho vojvodcu Vespasiana. Po štyroch rokoch tvrdých bojov sa Vespasianovmu synovi Titovi podarilo v roku 70 dobyť Jeruzalem a zničiť Šalamúnov chrám.

(81–96)
Titov brat.Jeho vláda veľmi rýchlo nadobudla charakter teroru a prenasledovania všetkých, o ktorých sa domnieval, že mu stoja v ceste, a preto bol v roku 96 zavraždený. Ním vym¬rela Flaviovská dynastia.