Absurdná dráma - antidráma

ukážka od Samuela Becketta,Eugena Ionesca
charakteristika absurdnej drámy

ABSURDNÁ DRÁMA

vznik- 50roky 20. storočia
vychádza z existencializmu
popieranie logiky
menia sa tradičné znaky drámy na ANTIDRAMU: chýba súvislí dej, zápletka, rozuzlenie v závere
postavy sú osamotené, ľudia, ktorí nie sú schopní komunikovať- chýba im motivácia
monológy- nelogické
reči v dialógoch nenadväzujú na repliky

ANTIDRÁMA

SAMUEL BECKETT

dramatik, írsky pôvod, získal nobelovú cenu

„Čakanie na Godota“- dvojdejstvová hra

dvaja tuláci- Estragón, Vladimír
Pozzo- pán
Lucky- sluha
čas a priestor je neurčitý

1) dejstvo

Na ulici tuláci čakajú na Godota (nepríde)
Pozzo vedie psa, Lucky nesie jeho batožinu, je priviazaný k pánovi a je poháňaný bičíkom
V závere príde chlapec, ktorý oznámi že Godot príde až zajtra
tuláci sa potĺkajú svetom- scény s topánkou (vyvliekanie šnúrky…)
čitateľ nevie kto Godot je
tuláci, kt. sa len tak predierajú životom
čakanie na spásu, nádej

2) dejstvo

2 tuláci – scény s topánkou..
Pozzo- slepý, vedený Luckym (vymenili si „role“)
Príde chlapec- Godot príde až zajtra
Tuláci sa rozprávajú že už nechcú čakať na Godota, chcú odísť- boli by potrestaní (scéna pri vŕbe- smútok, melanchólia, pesimizmus), chcú sa obesiť ak nepríde Godot- ak príde budú „spasení“ ,strácajú nádej
Ak Godot nepríde zajtra tak sa naozaj obesia
Hra o čakaní bez výsledku, vyjadrenie absurdity súčastného sveta, nechuť žiť a hľadať motiváciu, neschopnosť niečo urobiť, človek zabúda na minulosť- budúcnosť je v nedohľadne- a v prítomnosti nie je schopný sa tešiť a sústavne na niečo čaká na niečo, čo nemusí prísť
Hra má mnoho variánt spracovanie.Striedajú sa smutné a komické scény.

EUGEN IONESCO

Vo FR hry- „Stoličky“,
„Kráľ umiera“
(r.52) -„Plešatá speváčka“- inšpirovaný príručkou angličtiny,je to jeho prvotina
2 manželské páry: Smithovci, Martinovci
Na predmestí Londýna
K Smithovcom majú prísť Martionovci
Konštatovanie pani Smithovej, pán Smith číta noviny, konštatovanie slúžky Mary že sa jej vydarili zemiaky (vydáva sa za Sherlocka Holmsa)
Pani Smithová má pocit že sa rozpráva sama so sebou je nahnevaná že jej muž neodpovedá
Na scénu príde slúžka- hovorí že prichádzajú Marthinovci
Marthinovci čakajú v uvádzacej hale- správajú sa k sebe ako by sa nepoznali a nikdy nevideli (na nič si nespomínajú a zároveň si na niečo spomenú: „takáto zhoda, to je čudné, to je možné, ale ja si na to nespomínam“), nakoniec sa spoznajú a zaspia v kresle.
Mary vystúpi konštatovanie že Marthinovci nie sú vlastne manželia…
Keď sa Marthinovci dostali k Smithovcom- vyčítajú im že meškajú, hmkajú, návštevy si vymieňajú banálne konverzačné zvraty sú čoraz agresívnejšie, strácajú komunikatívny charakter- vtrhnutie požiarnikov- avízo že horí- na konci sa každý rozpráva, nikto neodpovedá, udrie gong zostane ticho
Na konci manželia Marthinovci opakujú dialóg, ktorý hovorili Smithovci na začiatku
stereotypnosť domácnosti, Ionesco pripomína techniku dadaizmu, aplikovaním banálnych fráz odvádza pozornosť od podstaty problémov, zavádzanie verejnosti (mystifikovanie)
Jazyk neplní funkciu dorozumievania