Scholastika, T. Akvinský

latinsky scholastikos = školský; stredoveká školská filozofia; učenie sa presunulo do kláštorných škôl, základný predmet bola filozofia; filozofia má byť slúžkou teológie; veda sa stávala medzinárodnou vďaka latinčine

OBDOBIA

RANNÁ SCHOLASTIKA

vznikajú špeciálne metódy na dokazovanie náboženských dogiem- do popredia sa dostáva gnozeológia; riešia sa dva spory:
- spor dialektikov a antidialektikov – snaha nájsť hranice medzi teológiou a filozofiou
- spor realistov a nominalistov o univerzálie (všeobecné pojmy), otázka- existujú univerzálie reálne ako veci?- stále aktuálny pojem

REALISTI

latinsky res = vec; najprv existovali pojmy (napr. v mysli Boha) a potom podľa toho vznikli veci; taliansky filozof Anselm sa blíži stanovisku realistov, postupuje od viery k rozumu

NOMINAISTI

latinsky nomen = meno; reálne existujú veci a pojmy slúžia na ich pomenovanie, ide o postup od rozumu k viere; k mysleniu nominalistov sa približuje Peter Abélard

VRCHNÁ SCHOLASTIKA

13.storočie – vzdelanosť sa presunula do univerzít v Bologni, v Padove, v Oxforde, v Paríži (najvýznamnejšie centrum filozofie a teológie, študovalo sa na podklade siedmich slobodných umení (logika, gramatika, rétorika, aritmetika, geometria, astronómia, hudba); vznikajú veľké súhrnné encyklopedické diela

TOMÁŠ AKVINSKÝ

1225–1274
svätec, mystik, teológ, najväčší systematik stredovekej filozofie, najvýznamnejší predstaviteľ scholastiky, zakladateľ filozofického smeru – tomizmus, ovplyvnil kresťanské učenie, snažil sa pokresťančiť Aristotelove myšlienky
pochádzal zo vznešenej zámožnej juhotalianskej rodiny, odmietal bohatstvo a postavenie, napriek protestu rodiny vstúpil do chudobného dominikánskeho rádu, jeho učiteľom bol Albert Veľký, ktorý si všimol veľký talent svojho žiaka,
cirkev v tom období potrebovala filozofiu bojujúcu, vyzbrojenú argumentmi a nie meditatívnu, bolo treba hovoriť o Bohu presvedčivo a zmysluplne; Akvinský položil základy kresťanskej filozofie aj teológie; predmet jeho filozofie je Boha(viera) a svet (rozum); rozlišuje pravdy viery (zjavené) a pravdy rozumu, obe sú od Boha – nemôžu si protirečiť; pravdy viery sú dokonalejšie, viera tvorí rozmery pre rozum; kde nepostačuje rozum, nastupuje viera
„Boha v jeho pravdivosti môžeme poznať len vtedy, ak veríme, že presahuje všetko, čo sú ľudia schopní myslieť o Bohu.“
podstata vecí (vplyv Aristotela)- veci sa skladajú z látky (nesie v sebe možnosť stať sa niečím) a z formy (nadobudnutie tvarov, vlastností, charakteristík; možnosť sa zmenila na skutočnosť)
podstata = dôležité základné črty, všeobecne určenie; Akvinského pojem existencia zachytáva individualitu, jedinečnosť; ide o prechod od všeobecného k jednotlivému, prechod od podstaty k existencii, podstata sa v konkrétnej veci spája s existenciou
za všetkým stojí pôsobenie Boh, najprv boli myšlienky, predstavy o svete v mysli Boha, potom podľa nich stvoril veci
čím viac sa človek snaží pochopiť z formy vecí, tým viac spoznáva ich podstatu
ľudský rozum obsahuje v sebe záblesk božieho rozumu (vyzdvihnutie rozumu- dôležitý moment v stredovekej filozofii), takže môže preniknúť k podstate vecí a tým nahliadnuť do samotných myšlienok Boha; rozum je cestou k poznaniu, k pochopeniu prírody i veľkosti Boha, východiskom poznania je zmyslová skúsenosť
hierarchia, usporiadanie sveta vyplýva z princípu – za mnohorakosťou vecí sa skrýva jednota sveta; všetko, každá vec, živočích má v sebe istú formu (tvar, množstvo vlastností), viac formy – bližšie k dokonalosti; najnižšie- neživá príroda, potom v hierarchii nasledujú rastliny, živočíchy so schopnosťou vnímať, vyššie sa nachádza človek tvorený smrteľným telom a nesmrteľnou dušou (myslenie+ vôľa umožňujúca možnosť výberu), ktorá ho približuje k Bohu; ešte bližšie k Bohu v hierarchii sú anjeli- čistá podstata bez hmoty, ale nie sú dokonalí, lebo boli stvorení; najvyššie miesto prináleží Bohu- stvoriteľovi, zdroju všetkej existencie, prameňu všetkého dobra
pojem teodícia: Boh nestvoril zlo, zlo nemá vlastnú existenciu, je to len neprítomnosť dobra
Akvinského odkazy na Božiu existenciu – vychádza pri nich zo skutočného sveta a túžby človeka po blaženosti, ktorú môže nájsť len u Boha
pohyb vo svete – všetko vo svete je niečím pohybované, prapríčina pohybu musí byť nehybná, z nej prvý pohyb vychádza, prapríčina = Boh
príčina, účinok vo svete – prapríčina všetkého = Boh
bytie, nebytie vo svete – existencia Boha = nevyhnutnosť, všetko ostatné existuje v závislosti od existencie Boha
dobro, dokonalosť vo svete – čím sú jednotlivé formy bytia bližšie k Bohu, tým sú dokonalejšie
poriadok a účel vo svete – Boh všetko v prírode nasmerováva k cieľu – k dokonalosti
svoje odkazy na Božiu existenciu pokladal za vedecké a zároveň teologické; podarilo sa mu presadiť Aristotelove myšlienky, hoci zo začiatku boli prijímané s nevôľou, dôvodom bolo že v stredoveku existovali aj arabské a židovské výklady Aristotela a kresťanská cirkev bola opatrná pri prijímaní aristotelizmu do kresťanskej cirkvi
najvýznamnejšie práce – Suma teologická, Suma filozofická, Suma proti pohanom

NESKORÁ SCHOLASTIKA

rozvíja sa predovšetkým v rámci cirkevných rádov (dominikáni, františkáni), na pôde univerzít

ROBERT BACON

predkladá tri námietky proti scholastika:
- nedokonalosť prekladov (neznalosť reči, jazyka)
- nedostatočná znalosť matematiky (základ všetkých vied)
- metóda odvolávania sa na autority (Biblia, cirkevní otcovia, Aristoteles)

Požaduje návrat k skúsenosti, pozorovaniu a skúmaniu prírody)

JAN DUNS SCOTUS

hlásal primát vôle nad rozumom, o nadprirodzených veciach máme len sprostredkované poznanie, preto na poznanie oblastí neprístupných rozumu potrebujeme zjavenie

WILIAM OCCAM

nadviazal na Scotusa- všetko poznanie, ktoré je mimo našej skúsenosti, je vecou viery, predmetom poznania je len jednotlivé, univerzálie sú len termíny, znaky, na označenie zhodnosti jednotlivín; tri princípy:
- všemohúcnosti
- protirečenia
- ekonómie myslenia
teória dvojakej pravdy
- pravda filozofie
- pravda viery