Immanuel Kant

nemecký filozof, zakladateľ nemeckého klasického idealizmu, profesor filozofie
celý život prežil v Kӧnigsbergu, súčasť vtedajšieho Pruska, považovali ho za kráľa puntičkárov, denne sa riadil prísnym režimom, bol známy železnou sebadisciplínou a chorobnou poriadkumilovnosťou, vyhýbal sa všetkému, čo by ho odvádzalo od práce, aj ženám.
podarilo sa mu prekonať rozkol empirici – racionalisti

DVE OBDOBIA

prírodovedná problematika, ovplyvnená Newtonovou fyzikou, dielo Všeobecné dejiny prírody a teória nebies, obsahuje kozmogonickú hypotézu o vzniku slnečnej sústavy z plynnej hmloviny

dielo Kritika čistého rozumu: zaoberá sa problémom- kam siahajú hranice nášho poznania, začína odmietnutím tradičného metafyzického postoja – predmetom filozofie je objekt, podľa Kanta je predmetom subjekt.

Svet vecí o sebe – objektívny svet, existujúci sám od seba, nezávisle od procesu vnímania, pre nás nespoznateľný
Svet javov – všetko, čo sme schopní vnímať cez zmyslovú skúsenosť, teda svet, ako sa nám javí, svet pre nás.

ide o prechod od zmyslovej skúsenosti k pojmom, na tejto prvej úrovni fungujú apriórne formy – priestor a čas, to čo vnímame, vnímame v priestore a v čase, nie sme schopní vnímať inak, dopredu vieme, že všetko, čo poznávame, sa nám bude javiť cez tieto apriórne formy, ako keď voda presne mapuje kontúry vázy, nemôže sa inak rozliať vo váze, priestor a čas nie sú vlasnosťami objektívnych vecí, ale formami nazerania človeka, o zmyslovej skúsenosti má základe predstáv vypovedáme v aposteriórnych súdoch, nemajú všeobecnú platnosť.

ide o schopnosť z obsahov zmyslovej skúsenosti vytvoriť ucelené predstavy a pojmy, pri spracovaní skúsenosti na tejto úrovni pôsobia apriórne kategórie, z ktorých najdôležitejšia je príčinnosť, vždy pýtame prečo, na základe toho opisujeme našu skúsenosť, opäť nejde o všeobecnú platnosť.

otázkami prečo a snahou preniknúť k prvej príčine všetkého existujúceho, k najvyššej jednote, smerujeme až nad zmyslovú skúsenosť, rozum prekračuje hranice skúsenosti, dostáva sa k pojmom, ktoré nemajú obsah – k ideám, patriacim do metafyziky, Kant rozlišuje ideu Boha, ideu sveta, ideu duše, rozum nemôže skúmať tieto idey, nemá s nimi zmyslovú skúsenosť, v opačnom prípade vznikajú antinómie, neriešiteľné protirečenia, dialektické protirečenia, napr. svet je konečný – svet je nekonečný, duša je smrteľná – duša je nesmrteľná, podľa Kanta špekulatívne snahy rozumu nevedú k poznaniu; hranice poznania siahajú tam, kde rozum má zmyslovú skúsenosť, ktorú môže spracovať, ďalej zostáva priestor len na vieru.
naznačuje aktívnu úlohu subjektu pri poznávaní
Kritika praktického rozumu: pre ľudskú morálku je nevyhnutné predpokladať: existenciu Boha, nesmrteľnosť duše a slobodnú vôľu človeka, vierou sa riadime aj pri konaní, mravnom konaní, ktoré je usmerňované slobodnou vôľou, človek prekonáva vlastný egoizmus, samého seba v prospech všeobecného dobra, najdôležitejší je pritom úmysel, s akým konáme, nie výsledok.
kategorický imperatív: „Konaj tak, aby maxima tvojej vôle vždy mohla byť zároveň princípom všeobecného zákonodarstva.“