Antropologicky orientovaná filozofia 19. storočia

SOREN KIERKEGAARD

predstaviteľ dánskej náboženskej filozofie, predchodca existencionalizmu; prezývaný Boží špión
cítil sa citovo ochudobnený, otec ho vychovával prísne nábožensky; vyštudoval teológiu; doživotná láska k Regíne
Diela: Buď – alebo: človek je buď kresťan alebo nie je, nedá sa predstierať vieru; Pojem strachu, Strach a chvenie, Nemoc k smrti: z názvov vyplýva podstata – pesimizmus
filozofia upriamená na individuálnu existenciu, Kierkegaarda prirovnávali k Sokratovi; podoba- žiadna objektívna pravda nie je dôležitá; podstatná je subjektívna pravda a v tom sa podobá Sokratovi;
svojou filozofiou pomáha hľadať subjektívnu pravdu;
- Existuje Boh? – podľa Kierkegaarda je táto filozofická otázka úplne zbytočná, ak jednotlivec prítomnosť Boha vo svojom vnútri, nepotrebuje žiadny dôkaz.
- Kto je človek? – na túto otázku sa nedá objektívne odpovedať, muselo by sa prihliadať na existenciu každého jednotlivca a to je nemožné.
pri subjektívnej pravde je potrebná viera

JEHO FILOZOFIA HOVORÍ O TROCH ŽIVOTNÝCH PÚŤÁCH

1) Estetické štádium: zmyslové zážitky, zábava, povrchný život, užívanie si, hlavné kritérium – zábava a nuda; človek v tomto štádiu môže skĺznuť k pochybovaniu, strachu, ide o pozitívny moment, človek začína uvažovať, môže tak postúpiť do vyššieho štádia, má šancu zmeniť sa, prejaviť vnútornú slobodu, ide o existenčnú voľbu.
2) Etické štádium: prejaví sa morálne hlbší zmysel života, ukazovateľ . správne a nesprávne (pripomína Kanta a ďalších nemeckých idealistov); je tu rozhodovanie a posudzovanie inými.
3) Náboženské štádium: viera – najdôležitejšia, ide o najväčší prejav slobody, uvedomenia, prepojené s nasledovaním Ježiša, základom je voľba, ktorá odzrkadľuje postoj k vlastnej existencii;

„Viera začína tam, kde sa končí myslenie.“ Boha možno poznať len cez osobné hľadanie, pravda o Bohu je osobná; chcel ukázať ľuďom nový spôsob života;
mal vplyv aj na teológov, aj na viacerých spisovateľov.

ARTHUR SCHOPENHAUER

nemecký filozof, prvý predstaviteľa filozofie života 19. stor., niektorými považovaný za filozofického génia.
pochádzal z rodiny bankára, nerozumel si s matkou; väčšinu majetku daroval dobročinným organizáciám
mal panický strach z holičov;
Voluntarizmus, iracionalizmus
Diela: Svet ako vôľa a predstava – názov zachytáva podstatu jeho filozofickej koncepcie; čerpá z myšlienok I. Kanta
každý človek si na základe zmyslového a racionálneho vnímania utvára predstavy o skutočnosti, ktoré sú ovplyvnené apriórnymi formami, závisia od motivácie.
vôľa – chápe ju metafyzicky; svetová vôľa ako iracionálne živelné slepé chrlenie – ovláda človeka, jeho telo, myslenie, emócie, ovplyvňuje aj prírodu, nemá to zmysel; nespeje to nikam, jedinec bol vrhnutý na svet bez toho, aby si to želal, a musí si svoj život nejako prežiť aj proti svojej vôli; počas života človek neustále niečo chce a je nespokojný, keď to dosiahne, i nedosiahne, takže sa trápi, môže za to neukojiteľná trýzeň, vôľa k životu.
dokonca moment zoznámenia, láska, manželstvo, všetko je výsledkom pôsobenia svetovej vôle, vôle k životu; ľudia sa zoznamujú preto, aby sa s niekým vhodným splodili vyvážené potomstvo, ale nemá to nič spoločné so šťastím.

JEHO FILOZOFIA JE POZNAČENÁ PESIMIZMOM, ALE HĽADÁ VÝCHODISKÁ Z KRUTEJ REALITY

Zmiernenie pocitu beznádeje sa ukrýva v súcite s inými; vidíme, že aj iní trpia, pomôže nám to zvládnuť vlastné utrpenie.
Samovražda – skoncovanie s nezmyselnosťou na základe vlastného rozhodnutia – falošná predstava – samovraždou by sme len potvrdili prevahu vôle a jej absurdného pôsobenia na dianie vo svete.
Dočasný únik z tohto sveta predstavuje hlboký estetický zážitok
Nirvána – skutočné východisko; znamená odvrátenie sa, odpútanie sa od pozemsého, voľba žiť v asketizme.

podľa neho po matke dedíme inteligenciu, po otcovi charakter; on po matke získal bystrý charakter , lásku k prírode, cit na pochopenie; po otcovi zdedil nespútanosť.
ovplyvnil filozofiu existencializmu

FRIEDRICH NIETZSCHE

nemecký filozof, kritik morálky a náboženstva
jeho život možno považovať za tragédiu ľudského ducha
prezývka malý pastor; ako 24 ročný sa stal profesorom v Bazileji.
pokračovateľ filozofie Schopenhauera; nadväzuje na jeho iracionalistické učenie o vôli, ale Nietzsche ju nechápe metafyzicky ako jeho predchodca, odmieta metafyziku.
uvažuje, že on sám prešiel prelomovými štádiami a týmito štádiami prechádza celé ľudstvo; zmeny vysvetľuje metaforicky;
1. Štádium – duch sa mení na ťavu : ľudia sa najprv riadili normami, uznávali hodnoty, rešpektovali autority, uctievali Boha, podriaďovali sa.
2. štádium – ťava sa mení na leva: „ Boh je mŕtvy, Boh zostáva mŕtvy!“ A my sme ho zabili!“ ; ľudia prestali uznávať akékoľvek normy, hodnoty; smerujú k nihilizmu; podľa neho treba prehodnotiť a rozbiť všetky staré hodnoty; sú zbytočné; podujal sa na túto úlohu sám, preto je prezývaný filozof s kladivom.
3. Štádium – lev sa mení na dieťa : staré hodnoty sú zničené, je nutné vytýčiť nové; kto ich vytvorí? nadčlovek.
„Človek je len lano natiahnuté medzi opicou a nadčlovekom.“ človek je výtvorom prírodného vývinového reťazca, ale nadčlovek je výtvorom vlastnej aktivity jedinca, vôľa k životu sa uňho mení na vôľu k moci; je to sebecká , agresívna, panovačná, bezohľadná aktivita
- ide o sebarealizáciu
- poznanie je chápané ako nástroj k moci
- nadčlovek má snahu svojou činnosťou niečo poznať, ovládnuť, privlastniť si, zmeniť vnímanie samého seba a svet
- nadčlovek je silná samostatná individualita, ktorá hodnotí čo je dobré a čo je zlé
čo je dobré? – všetko čo utvrdzuje moc človeka
čo je zlé? – všetko čo vyplýva zo slabošstva
Toto stanovisko je základom nového ponímania akejsi vyššej morálky

Rozlišujeme morálku otrokov: slabý, nesamostatný; a morálku silných

poslaním vyšších ľudí je žiť v súlade so sebou, so svojou vôľou k moci, žiť slobodne, teda vytvárať sám seba.
Pravda: je to len druh omylu, ktorý je človeku užitočný;
„ Čo ma nezabije, to ma posilní“ – utrpenie, bolesť, nešťastie sú pre človeka potrebné, posilňujú jednotlivca a umožňujú skultivovať ťažké okamihy na niečo krásne, cenné.
Diela: Mimo dobra a zla, Genealógia morálky; Tak vravel Zarathustra.
jeho myšlienka nadčloveka bola zvulgarizovaná do podoby nemeckého fašizmu.

HENRI BERGSON

francúzsky spisovateľ, predstaviteľ filozofie života; známy uhladeným, elegantným štýlom.
rozlišuje objektívnu časovosť = fyzikálny čas – vnútorná časovosť = trvanie; každý moment je tu jedinečný a neopakovateľný, je vlastný všetkému životu; život tak prechádza neustálym vývojom v čase; čas človeku poskytuje slobodu, umožňuj mu uplatniť všetku svoju tvorivosť;
dve poznávacie schopnosti: rozum a intuíciu; autentickosť , bezprostrednosť života je prístupná len intuícii, ktorá nepozná logické analýzy, ide o akési vycítenie.
životná sila prítomná v celom bytí je Boh, takmer panteistické stanovisko; neskôr sa Bergson viac priblížil kresťanskému ponímaniu Boha.

WILHELM DILTHEY

nemecký mysliteľ filozofie života
prínosom bola Diltheyho hermeneutika (umenie chápať a interpretovať); snaží sa vysvetliť, ako cez duchovné vedy správne porozumieť individualite človeka, jeho životu aj celým dejinám; nevyhnutný je zážitok a schopnosť vcítiť sa, ktoré umožnia pochopiť život zvnútra; ide o psychologický postup, musíme sa vžiť, spolucítiť, znovu prežívať, aby sme mohli porozumieť.
moderný človek môže mať v sebe prítomnú celú minulosť ľudstva; každú chvíľu nás obklopuje dejinné