Slovenská literatúra v povelkomoravskom období

SITUÁCIA:

Veľkomoravská ríša zanikla v roku 907 a Slovensko sa stalo súčasťou Uhorského štátu, ktorý založili maďarské kmene. Uhorský štát sa orientoval na latinskú kultúru a vzdelanie.
Spisovným a liturgickým jazykom sa stáva latinčina
Kláštory
- mnísi sa venujú aj literárnej činnosti v latinčine
- odpisovali sa rukopisy a zhotovovali kódexy
Mestské školy – do 14. st. dosahovali len základne vzdelanie, rýchli zánik univerzít
Strediská kultúry a vzdelania kláštory, latinské cirkevné školy, materské školy, univerzity

NÁBOŽENSKÁ LITERATÚRA:

Mala bohoslužobný, výchovný a vzdelávací obsah
Hlavný hrdina: svätec
Zdôrazňovala kresťanské cnosti, ktorými bol obdarený svätec
Príbehy zo života s dôrazom na zázraky (legendy)
Literárne žánre:
- náboženské drámy (mystériá)
- legendy
- kázne
- piesne
Legendy:
- Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi
- Legendy o svätom Štefanovi
Dráma:
- z kresťanských a náboženských obradov
- hry z Kristovho života
- po nemecky a latinsky
- neskôr ľudové hry

Legenda o svätom Svoradovi a Benediktovi – napísal biskup Maurus

Legenda oslavuje Svoradov a Benediktov pustovnícky život na Skalke pri Trenčíne. Zázrakmi a idealizáciou je opradená najmä Svoradova osoba (Svorada vyčerpaného prácou a askézou zachránil anjel, oživenie mŕtveho zbojníka a zachránenie odsúdeného zo šibenice, ktorý sa pred smrťou modlil k Andrejovi). Maurus zachytil veľa z ľudového podania (epizódy o Svoradovej pracovitosti a o sympatiách k zbojníkom).

Maurus – bol vysoký cirkevný hodnostár, opát kláštora na Panónskej hore a pravdepodobne v roku 1036 bol vysvätený za biskupa v Päťkostolí . V legende rozpráva o svätcoch jednak z vlastnej skúsenosti a jednak sa odvoláva na rozprávanie samotného Benedikta či opáta zoborského kláštora Filipa. Všetky zachytené udalosti sa viažu ku konkrétnemu slovenskému prostrediu (Zobor, Nitra a okolie Trenčína).

Legendy o svätom Štefanovi (3)

Väčšia, Menšia a Hartvikova legenda súvisia so zakladateľom uhorského štátu, ktorého súčasťou bolo aj Slovensko – svätým Štefanom kráľom, hovorí sa v nich o jeho narodení, o živote, o prejavoch kresťanskej zbožnosti a dobrodenia – až po smrť a zázračné odhalenie ostatkov – jeho pravej ruky s prsteňom.

SVETSKÁ LITERATÚRA ŠĽACHTICKÁ:

hlavný hrdina je zidealizovaný bojovník, šľachtic, rytier, ktorý je odvážny, oddaný pánovi a ochranca ženy
písaná po latinsky
opisuje historické udalosti spájané s fantastickými bájami a povesťami
Kroniky: Anonymova kronika – Činy Uhrov, Kronika Šimona z Kézy

hrdinský epos:

vo francúzskej literatúre – Pieseň o Rolandovi – Dej sa odohráva v 8. storočí. Rytier Roland bojoval proti presile a nakoniec položil život za svojho pána.

v nemeckej literatúre – Pieseň o Nibelungoch – je to veršovaný epos, hovorí o poklade Nibelungov.

V ruskej literatúre sú to byliny – báje za prednášania hudby Slovo o pluku Igorovom. Hrdinský epos, hovorí o kniežati Igorovi, ktorý bojoval proti kočovným kmeňom, padol do zajatia, no podarilo sa mu utiecť.

rytierske eposy:

vznikajú od pol. 12. st.
rytier už nevystupuje len ako bojovník, šíriteľ kresťanstva, ale aj ako ochranca žien

Francúzsko – Tristan a Izolda (12. st.)- bol to príbeh veľkej lásky, ktorá sa končí smrťou milencov.

Anonymova kronika – Činy Uhrov

Anonymova kronika alebo tiež Činy Uhrov (Gesta Hungarorum) je kronika neznámeho kráľovského notára, ktorý sa v kronike sám označuje ako P. (P. dictus magister et gloriosissimi condam regis notarius) – i keď P. môže značiť tiež skratku praedictus (prv menovaný) alebo tiež ako Anonymný notár kráľa Bela (Anonymus regis Belae notarius), pričom slovo Anonymus možno chápať ako meno Anonym alebo ako označenie anonymný. Kráľom Belom sa pravdepodobne mieni uhorský kráľ Belo III., podľa niektorých Belo IV.
Kronika zrejme vznikla koncom 12. storočia.
Opisuje dejiny Maďarov od pravlasti v Skýtii až po knieža Gejzu a založenie uhorského štátu, so silnou aktualizáciou významu oligarchie.[3] Anonymova kronika zakladá stredovekú, latinsky písanú uhorskú historiografiu. Väčšina osôb a udalostí je autorovou fikciou, sčasti zrejme prvzatou zo staršej orálnej tradície.

Kronika šimona z Kézy

Kronika Šimona z Kézy je významná stredoveká kronika o dejinách Uhorska, pôvode Maďarov a ich príchode do Panónskej panvy. Pochádza z rokov 1272 – 1285.

Má dve časti:
- tzv. hunská kronika (hunská história): zaoberá sa údajným príbuzenstvom starých Maďarov a Hunov, nemá historickú hodnotu, veľmi pravdepodobne ju prevzal z Kroniky magistra Ákoša (alebo magister Ákoš je priamo autorom)
- tzv. uhorská kronika (uhorská história): skrátená verzia Kroniky magistra Ákoša, doplnená o posledné historické udalosti (napr. bitku na Moravskom poli)
PREHĽAD PAMIATOK: K najznámejším literárnym pamiatkam patria administratívne zápisy ako Žilinská mestská kniha a hymnická pieseň Vitaj, milý Spasiteľu , no tiež Pochvala Cyrilovi filozofovi, Pochvalné slovo na Cyrila a Metoda.

ĽUDOVÁ SLOVESNOSŤ:

literatúra poddaného druhu
VLASTNOSTI: ústny charakter (nakoľko sa šírila ústnym podaním – z pokolenia na pokolenia, nepoznáme autorov jej útvarov a o jej začiatkoch máme len skromné vedomosti), variabilita (ústnym podaním sa znenie po mnohé stáročia menilo, a preto pre ľudovú slovesnosť sú typické mnohé varianty konkrétneho diela) a kolektívny charakter (každé folklórne dielo je síce individuálnym výtvorom, ale tvorca sa musel podriadiť kolektívnym pravidlám, aby ľudový kolektív jeho dielo prijal). Pri vytváraní diela dominuje selekcia a improvizácia.
Súvisela s magickými obradmi (zaklínania a zariekania v pohanských časoch), ktorými chceli ľudia pôsobiť na prírodu. Tak vznikol kalendárny obradový folklór. Pod vplyvom kresťanstva tento druh folklóru postupne zanikal. Neskôr, jednou z tematík slovesnej tvorby sa stal protiturecký odboj. Objavujú sa vojenské, regrútske a historické piesne. Odpor ľudu proti feudálom vyjadrujú piesne a rozprávky so zbojníckou tematikou (prvá pol. 18. st.). V 19. st. vznikajú tiež realistické a humoristické rozprávky a anekdoty. V štúrovskom období vzniká zľudovelá pieseň, ktorá má autora, a tým že ju kolektív prijal, stala sa súčasťou ľudovej tvorby.
Má 3 časti:
- ľudová poézia
- ľudová próza
- ľudová dráma

ĽUDOVÁ POÉZIA

Je najrozšírenejším druhom slovesného folklóru. Najznámejšími útvarmi sú:

Kalendárna obradová poézia – súvisela s rôznymi obradovými zvykmi. Hovoreným alebo spevom predneseným slovom sa snažili pôsobiť na prírodu za uchovanie existenčných podmienok života.
Rodinné obradové piesne – Patria sem svadobné, krstové a pohrebné piesne (pohrebné vykladania).
Historické piesne – Zobrazujú významné udalosti spoločenských dejín alebo historické postavy, ktoré zohrali v dejinách dôležitú úlohu. Ich témou bol väčšinou boj proti Turkom.
Vojenské a regrútske piesne – Tematicky sa viažu na lapačky a verbunky.
Zbojnícka lyrická pieseň – Vykresľuje hrdinský portrét zbojníka, predstaviteľa protifeudálneho odboja (napr. o Jánošikovi, o Brančiakovi – Branko od J.Bottu). Vyjadrujú obdiv odvahe.
Pracovné piesne – Patria sem trávnice (ťahavé piesne, ktoré spievali ženy pri letných poľných prácach), pastierske a valašské piesne (zobrazujú spätosť človeka s prírodou, túžbu po voľnosti a slobode; vznikali pri pasení dobytka) a banícke piesne.
Ľúbostné piesne – Patria k najrozšírenejším. Spievajú o šťastnej, vernej, ale častejšie o nešťastnej láske, o stroskotanom cite, ľúbostnom trápení.
Balada – Pôvodne kratší epický žáner, často aj s lyrickými prvkami, sa najprv spieval, neskôr mal podobu básne. V slovenských ľudových baladách nájdeme typické balady s nadprirodzenou postavou alebo dejom s tragickým koncom (Išli hudci horou). Veľa balád je takých, ktoré spracovali obdobie tureckých nájazdov (Rabovali Turci).

ĽUDOVÁ PRÓZA

Kratšie prozaické žánre:

Príslovia (Komu sa nelení, tomu sa zelení – Predstavujú uzavretú myšlienku, zovšeobecnenie ľudových skúseností. Príslovia vychovávajú a prinášajú mravné ponaučenie. Poznáme príslovia o práci, o človeku a spoločnosti, o rodinnom živote a priateľstve a o fyzickej a duševnej stránke človeka.
Porekadlá (Aká matka, taká Katka) – Komentujú udalosť, správanie alebo výzor človeka.
Pranostiky (Na Hromnice, o hodinu více) – Predstavujú určité ľudové skúsenosti alebo pozorovania javov v prírode. Sú založené na dlhodobom pozorovaní.
Hádanky (Ktorý vták má na chvoste raka? – Straka) – Sú umeleckým zobrazením určitého predmetu alebo javu, pri ktorom sa využívajú zhodné črty medzi skutočným predmetom alebo javom a medzi zobrazením, ktoré ho v hádankách nahrádza. Poznáme hádanky metaforicko-metonymické (doplnené otázkami napr. Čo je to?) a hádanky – priame otázky. Hádanky tvorili významnú zložku ľudovej zábavy.

Dlhšie prozaické žánre:

Rozprávka – Sú najznámejšie zo všetkých foriem ľudového rozprávania. Zakladajú sa na vymyslenom príbehu. Rozprávky poznáme fantastické (popri ľudských postavách vystupujú nadprirodzené postavy; príbehy sa všeobecne zakladajú na boji dobra a zla; Zlatovláska), zvieracie (nositeľmi deja sú zvieratá a sú zároveň aj nositeľmi ľudských vlastností; záver – mravoučná pointa; Starý Bodrík a vlk) a realistické (dej sa odohráva v reálnom svete miest a dedín; hrdinom je jednoduchý človek; klasické rozprávkové čaro je nahrádzané dôvtipom, bystrosťou, šikovnosťou, odvahou a niekedy i náhodou, naivnosťou a hlúposťou okolia; O troch grošoch ).
Povesť – Viažu sa na konkrétne historické udalosti alebo postavy. K najznámejším povestiam patria povesti o kráľovi Matejovi Korvínovi, ktorý úspešne bojoval proti Turkom a o Jurajovi Jánošíkovi, ktorý predstavuje odvahu, smelosť a dôvtip človeka z ľudu. Povesti majú veľa spoločného s legendami a mýtmi, pretože často do deja vstupujú nadprirodzené alebo náboženské bytosti.

ĽUDOVÁ DRÁMA

Má mnoho podôb a foriem.

Obradové hry – Sú spojené s predkresťanskými, cirkevnými a neskôr aj so svetskými slávnosťami a zvykmi.
Koledové (obchôdzkové) hry – Spájajú sa so zimným obdobím a Vianocami, ale aj s fašiangami. Majú pevný veršovaný text, malý rozsah a obsahujú spievané a tanečné zložky.
Detský folklór – Patrí k najživším zložkám ľudovej slovesnosti. Zaraďujeme do neho rôzne prejavy detí. Najrozšírenejšími sú riekanky, vyčítanky, hádanky a detské hry. Dôležitú úlohu tu má hra (z toho vyplýva jej názornosť, dynamickosť a jasnosť). Spája výchovnú a praktickú funkciu s umením, a tak rozvíja vzťah dieťaťa k ľudovej tvorbe.