Rozhovor: Na Indonézii ma prekvapilo všetko

Ako ťa napadlo ísť učiť do Indonézie?

Po škole som chcela som ísť na platenú stáž do zahraničia po. V naozajstnej Ázii som nikdy nebola, bola to intuitívna cestovateľská voľba. Zároveň som nenašla stáž v médiách ani v reklame, kde som chcela pracovať, treťou voľbou teda bolo učiť. A navyše som vedela minimálne o troch ľuďoch, ktorí už v Indonézii boli a odporúčali mi to.

Na koho si sa teda s tým zámerom vycestovať do Ázie obrátila?

Potrebovala som organizáciu s čo najväčšou databázou stáží, ideálne na celom svete. Voľba padla na Aiesec.

Aké podmienky bolo potrebné na takúto stáž splniť a ako dlho trvalo jej vybavovanie?

Aiesec má vlastné podmienky, poplatky za sprostredkovanie a poplatok za školenie, na ktoré predtým perspektívneho stážistu pošlú a ktoré je bohužiaľ povinné. Zároveň absolvuje pohovor v nejakej tuzemskej pobočky, kde sa ho pýtajú kam chce ísť, prečo, alebo na ako dlho. Mali by si preklepnúť aj vašu znalosť angličtiny a to, či viete normálne zareagovať, ak sa stratíte v cudzej krajine. Občas do pohovoru zakomponujú rôzne prekvapenia typu: ako by ste mi predali toto neviditeľné pero? Na vybavovanie stáže teda treba trocha času, trocha trpezlivosti a trocha peňazí. Ideálne sa potom očakáva, že stážista vycestuje do 3 mesiacov od školenia. Ja som šla neskôr, ale iba preto, že som si stihla zlomiť nohu.

Mohla si nejako ovplyvniť konkrétny výber miesta, alebo ti ho vybrali?

Ja som si v podstate zaplatila za prístup do ich databázy a ich asistenciu. Potom som si prechádzala dostupné ponuky a reagovala na ne akoby som si hľadala klasické zamestnanie. Posielala som životopis, motivačné listy a podobne. Ak som sa druhej strane páčila, mali sme pohovor cez Skype, buď už s konkrétnou zahraničnou firmou, alebo s človekom z Aiesecu,ktorý pre firmy robil výber. Slovenský Aiesec mi potom pomáhal s celým procesom, ale osloviť niekoho bolo na mne.

Koľko celý tento proces stál?

Nepamätám si presne, ale poplatky organizácii mohli byť okolo 170 eur. V ďalších fázach to funguje u profesionálnych stáží tak, že som si sama platila letenku, poistenie, ubytovanie a stravu a za prácu som dostávala plat.

Aká pre teba vlastne bola prvá skúsenosť s učením?

Predtým som iba doučovala angličtinu, bola som zvyknutá na situáciu jeden na jedného. S celou triedou je to samozrejme úplne iné. V prvý deň som mala štyri hodiny so štyrmi triedami a veľmi zmiešané pocity. „Vyfasovala“ som tínedžerov, ktorí boli ok, starších študentov, ktorí nevedeli odpovedať ani na otázku ako sa volajú, dievčatká, ktoré sa so mnou fotili a objímali a ďalších tínedžerov, ktorým to bolo jedno. Po úplne prvom dni som bola preto presne napol zdesená a nadšená. Najťažšie na práci bolo odhadnúť v priebehu prvých minút, čo žiaci, ktorých vôbec nepoznám, potrebujú a na čo sa chytia.

Prekvapilo ta niečo na živote v Indonézii?

Všetko. Jedlo (vo všetkom je čili), zápchy, to že ľudia v nich trčia i 3 hodiny denne, krysy na uliciach aj na piatom poschodí jedného z ministerstiev, moslimské zvyky, snaha o ženskú emancipáciu, kondicionér na hijab, bieliace krémy na pleť, „uctievanie“ bielych cudzincov, posadnutosť selfíčkami, nefunkčné úrady a postupy a nenormálna sloboda. A ešte neexistujúci sociálny systém a to, že Jakarta nemá pláž vhodnú na kúpanie.

Ako si sa dorozumievala?

V práci po anglicky, ale aj to bol niekedy problém. V bežnom živote základnou indonézčinou, čo bolo asi dvadsať viet, ktoré som nachytala na ulici. V každom prípade veľa mimiky a gest.

Dala by si sa na to znova?

Na Aiesec už ísť nemôžem -vekové obmedzenie. Ale znova do Indonézie určite áno. Na dva mesiace, ideálne opakovane a precestovať, čo sa predtým opomenulo.